Deň 3.

 A som tu zasa. :) 

Je to predsa moja ,,práca", nie? 

Dnes som bola celý deň doma, do školy som nešla napriet tomu, že je normálny pracovný deň. Prečo? Som chorá (alebo bola som- teraz mi už je celkom dobre) a k tomu sú na našej škole (ako aj na všetkých ostatných) maturity takže sa neučíme, máme iba športový deň takže som veľa nevymeškala. Práve teraz píšem a popri tom pozerám tretí diel Tisíc a jednej noci, seriálu, ktorý je vysielnaý na Markíze. Teraz Šeherezáda prosí Onura o 150.000 dolárov... A tak ďalej... Možno tomuto seriálu neholdujete a práve prestávate tento článok čítať, pretože som vás odradila, ale to ešte nie je koniec! :D 

Včera (presnejšie predvčerom) sa mi stala jedna vec. Celkom normálna, častá- stratila som kartu na obed. Vôbec som si nepamätala, kde som ju asi tak mohla nechať, iba to, ako som ju v jedálni držala v ruke a potom... Ani si nepamätám, ako som sa z tej jedálne dostala! :D Určite sa aj vám niekedy stane, že ak nejakú vec robíte rutinne, neskôr ani neviete, že ste to spravili. A toto je môj prípad.

Rozmýšľala som, či som ju náhodou nemohla niekde pustiť alebo nechať ju v jedálni. Tak som sa na druhý deň bola spýtať kuchárok, či moju kartu pri upratovaní v jedálni nenašli a oni mi povedali, že ju našli. Ajajaj, tak sa mi uľavilo. :D Viete, už veľakrát sa mi to stalo, no vždy som ju potom našla. Ak by som ju nenašla, musela by som si kúpiť novú, čo nie je až také nákladné, ale no... Jednoducho- mne je všetkého ľúto! :D

Možno sem ešte niečo dnes dopíšem, ak nie, ,,vidíme" sa opäť zajtra (ak zdravie dovolí).

Kde je vôľa, tam je cesta!